Žijeme v kultúre, ktorá chce zväčša „call out – označiť, vykričať „, a nie „call in – pozvať k rozhovoru“. Ľudia poukazujú na veci, ktoré robia a hovoria iní, a zároveň naznačujú, že páchateľ je v podstate sexista/homofób/rasista alebo prinajmenšom bezcitný a potenciálne ignorant. Niektorí to nazvali „toxickou kultúrou vykrikovania“, v ktorej ľudia takmer súťažia, aby ostatným dokázali, akí sú ostražití. Všetci máme nejaký druh nevedomej zaujatosti. To z nás nerobí zlých ľudí, ale ľudskými bytosťami. Je dôležité, aby si to ľudia zapamätali, keď upozorňujú na predsudky iných ľudí.
Označovať niekoho za zlého človeka je neproduktívne pre poukázanie na konkrétny čin, ktorý tento človek urobil. Pomôcť im pochopiť, prečo to bol problém, a skutočne zlepšiť budúce správanie tejto osoby je správna cesta. Preto radšej uvažujeme o hovorení v zmysle “ vyzývania ľudí k rozhovoru“. Vyjadrovanie sa bude prebiehať najproduktívnejšie, ak ľudia budú u druhých predpokladať dobrý úmysel.