Po tretie, niektorí ľudia tvrdia, že videnie mikroagresie všade a pocit, že slová môžu spôsobiť násilie, v skutočnosti živí „kultúru obetí“ a robí ľudí krehkejšími (napr. helikoptéroví rodičia, ktorí si myslia, že ich deti nezvládnu sklamanie. Títo mladí ľudia teda vnímajú akékoľvek myšlienky, ktoré sú v rozpore s ich vlastným presvedčením, ako formu násilia, ktorú treba obmedziť alebo sa jej vyhnúť).
Po štvrté, iní tvrdia, že existuje len málo vedeckých dôkazov o existencii mikroagresie. Tento nedostatok dôkazov by považovali za dôvod, aby sa tomuto pojmu prikladal menší význam. Ak ju nevieme zmerať, nemôže tvoriť základ politiky.
Na rozdiel od tohto skepticizmu existujú empirické dôkazy o tom, že zažívanie mikroagresie má vplyv na emocionálnu pohodu a fyzické zdravie ľudí.