Téma 3 Psychologické dilemy mikroagresie
Podľa autorov (Sue et al. 2007) zaoberajúcich sa témou mikroagresie, existujú určité psychologické dilemy týkajúce sa mikroagresie. Po prvé, stret rasových realít, ktorý znamená, že rasové reality ľudí sa líšia. Napríklad čierni Američania vnímajú rasizmus ako pretrvávajúcu realitu, zatiaľ čo bieli Američania minimalizujú jeho vplyv.
Okrem toho, keď sa marginalizované skupiny pokúšajú diskutovať o škodlivých dôsledkoch mikroagresie, často narážajú na psychologickú dilemu vnímania minimálnej škody spôsobenej mikroagresiou, pretože incidenty mikroagresie sa môžu javiť ako nevinné gestá, či vyjadrenia.
Ďalšou veľkou psychologickou dilemou je neviditeľnosť neúmyselných predsudkov. Jednotlivci môžu mať nevedomé a zaujaté postoje a presvedčenia zamerané na konkrétne skupiny, ktoré sa prejavujú v neúmyselne zaujatom správaní. V dôsledku toho je ťažké dosiahnuť, aby si ich iniciátori uvedomili, že ich konanie mohlo byť ovplyvnené predsudkami a nevedomými postojmi a presvedčeniami.
Nakoniec je tu dilema „Hlava XXII“ reakcie na mikroagresiu (Hlava XXII je paradoxnou situáciou, z ktorej jednotlivec nemôže uniknúť kvôli protichodným pravidlám alebo obmedzeniam). Mikroagresia vedie k nejednoznačnosti priradenia, čo odčerpáva psychologickú energiu pri snahe určiť pravdu (bol incident úmyselný alebo nie? skutočne sa stal?), chrániť sa a rozhodnúť sa, ako reagovať. To odvádza pozornosť od okolitého prostredia a môže poškodiť produktivitu prijímateľov mikroagresie, ich schopnosť riešiť problémy a schopnosť učiť sa.
Keď sa uskutoční “ dvojzmyselná komunikácia“, nejednoznačnosť priradenia spôsobí značné vyčerpanie energie pre marginalizované skupiny obyvateľstva. Môže k nej dôjsť vtedy, keď konanie odosielateľa ovplyvňuje len ľudí z marginalizovaných skupín, ale z ich pohľadu ho možno považovať za racionálne a nezaujaté.
Okrem toho môže príjemca zažiť komplexné následky, ak sa rozhodne reagovať na potenciálnu mikroagresiu. Vo všeobecnosti ľudia v reakcii na mikroagresiu nerobia nič z týchto dôvodov:
- Nejednoznačnosť priradenia – neschopnosť určiť, či došlo k mikroagresii.
- Nerozhodnosť reakcie – človek nevie, ako najlepšie reagovať alebo ako nereagovať.
- Časovo obmedzená reakcia – incident sa skončí skôr, ako je možné reagovať.
- Popieranie prežitej reality – zapojenie sa do sebaklamu tým, že veríme, že sa to nestalo: K sebaklamu môže dôjsť v dôsledku vzájomnej závislosti alebo blízkeho vzťahu s páchateľom alebo zo strachu priznať si, čo o nich mikroagresia môže vypovedať.
- Bezmocnosť konania – „Aj tak to nebude nič platné.“: Predpoklad, že vlastné konanie bude mať minimálny pozitívny vplyv na situáciu. Môže sa vyskytnúť pocit bezmocnosti, bezradnosti a beznádeje.
- Strach z následkov – medziľudské rozdiely v postavení určujú mieru ohrozenia: Jednotlivec hodnotí výhody konania v porovnaní s hrozbami (negatívnymi osobnými dôsledkami). Marginalizované skupiny sa častejšie obávajú dôsledkov reakcie na mikroagresiu.
Vzhľadom na vyššie uvedené body sú marginalizované osoby oprávnené odmietnuť reagovať na mikroagresiu. Toto rozhodnutie však môže viesť k ujme vrátane straty integrity, sebaúcty a hnevu. Okrem toho môže prijatie, či neprijatie opatrení prinášať aj riziká, ktoré vedú priamo do situácie „Hlava XXII“. Pri konfrontácii s iniciátorom sa môžu spustiť stereotypy, ako napríklad opisovanie Afroameričanov ako zlostných, precitlivených a paranoidných. To znamená, že kým mikroagresia zostáva pre pôvodcu agresie neviditeľná, marginalizované osoby sú v ohrození bez ohľadu na to, či konajú alebo nie!
Ak si prajete slovenské titulky prejdite do Nastavení, vyberte položku Titulky/CC, zapnite automatický preklad (posledná možnosť) a vyberte si jazyk. Ak sa možnosť automatického prekladu nezobrazí, vyberte najprv angličtinu (automaticky generovanú) a potom automatický preklad.